Sedím na chodbe. Pacienti sa striedajú, odovzdávajú si kľučky. Mám obavy o blízkeho človeka s ktorým som sem dnes prišla. Obzerám sa vôkol seba. Každý hľadí viac menej do zeme, myšlienky ho vťahujú do svojho vlastného životného príbehu.
Občas sa popri mne mihne postava v bielom plášti, zdravotnícky personál, alebo tí, ktorí zabezpečujú poriadok a chod našej nemocnice v Zlatých Moravciach.
Aj ja som sa tu narodila a toto miesto bude mať pre mňa vždy akúsi zázračnú príchuť zrodenia.
Vstupujeme do ambulancie. Teraz je to ortopédia. Privíta nás milá sestrička a pán doktor. V tom momente mi v hlave prebleskne spomienka, ako mi tu, vedľa na chirurgii zachránili babičku a urobili zázračnú operáciu. Rovnako tak dali dokopy mňa, keď som sa potkla o vlastné nohy a prišla pomaly dolámaná a to som o pár hodín mala letieť do zahraničia. Darmo, športový typ som pred rokmi vôbec nebola. Lekári to však so mnou zvládli bravúrne!
Obzerám sa vôkol seba a spomínam. Ja viem, že vždy sa nájde človek, ktorý bude s niečím nespokojný. Ja sa však snažím pozerať na veci a situácie aj z pohľadu tej druhej strany. Všetci tí, ktorí tu pracujú a vybrali si poslanie pomoci a služby nám ostatným zo Zlatých Moraviec a okolia – si totiž zaslúžia našu skutočnú poklonu.
Každé jedno oddelenie a ľudia, ktorí v ňom pôsobia a pracujú dlhé a náročné hodiny. Sú to ľudia ako my, majú svoje osobné príbehy a pritom žijú s tak obrovskou zodpovednosťou. A i napriek tomu, že už občas padajú únavou, robia pre nás ostatných maximum.
Moje riadky by som nateraz uzavrela týmto citátom: „Ak jediná modlitba, ktorú za celý svoj život vyslovíš, bude ďakujem, bude to stačiť.“ Meister Eckhart
A tak, ako vychádzame, poďakujem lekárovi i sestričke za to všetko, čo pre nás robia. Pretože, aj vľúdne slovo vie pohladiť na duši a urobiť hoc z upršaného dňa – jeden krásny slnkom presvietený deň…
S úctou, Mgr Lucia Ďuračová, jedna z vás.
